Najhorší rodičia v histórií športu mládeže
Rodičia sú často tí, ktorí motivujú svoje deti k podávaniu športových výkonov. Od malička sa ich snažia viesť k športu a ak sa u dieťaťa objaví zvýšený prejav talent, tak ho dovedú k profesionálnym trénerom pre ten šport, pre ktorý má dieťa predpoklady. Niekedy ale trénujú rodičia svoje deti.
Ideálne je, keď sa tréner a rodič spoja do jednej osoby. Ak aj vzťah k dieťaťu je taký ako má byť- náročný a chápavý zároveň- tak môžeme byť svedkami vzniku sľubnej športovej kariéry.
Príkladov na takýto príkladný a obdivuhodný vzťah máme aj v našom športe. Svetlým príkladom je pán Zuzula a jeho dcéra Veronika. Spolu dokázali neuveriteľné ! Chcelo to ale určite množstvo odriekania aj sĺz. Výsledok sa ale dostavil. Otec a dcéra zvíťazili!
Bodaj by všetci rodičia boli takýto obetaví a chápajúci zároveň.Žiaľ, často sa stáva, že dieťa má iba plniť neuskutočnené a nesplnené vlastné želania a túžby rodiča. Vtedy to jednoducho nefunguje
Ak rodič sa venoval voľakedy vrcholovo športu a cíti v sebe akúsi vnútornú krivdu vyplývajúcu:
- Z nedosiahnutia vytúženého cieľa
- Zo zlyhania
- Z nedocenenia
Je to vždy pohromou, ak s týmito pocitmi chce vplývať na svoje dieťa. Určite si myslí, že robí pre dieťa to najlepšie- žiaľ opak je pravdou. Vytvorí u dieťaťa buď :
- totálny nezáujem
- psychickú chorobu
Boli sme svedkom takejto anomálie na nedávnom výlete. Otec- bývalý hráč tenisu, ktorý ale pre zranenie v seniorskej súťaži už nedosahoval výsledky, sa snažil svoje nesplnené ambície preniesť na svoju dcérku. Tréningy- naozaj tvrdé -neprinášali u dieťaťa radosť z hry. Poslušne síce o piatej ráno kráčala s oteckom na kurt a na obed sa vracala do posilňovne, aby večer zasa jej kroky mierili na kurt.
V rozhovore s ňou sme ale videli smutné oči. Pýtali sme sa jej, ako sa jej hrá. Rozplakala sa a povedala, že ona nechce, že chce iba otecko a ona sa mu to bojí povedať.
Takto to predsa nemá byť !